Prvý kontakt s čerstvo odkopanou slovenskou kapelou NYMPHA nie je príliš vábivý. Častá tuzemská choroba zanedbania „prvého dojmu“ je na CD „Moan“ pretavená do odpudivého vizuálu, font-logom počnúc, končiac pri pri gýčovitom obale s obnaženou slečnou. Pozitívom týchto začiatočníckych chýb môže byť zoznámenie sa s hudbou, kde kapela pôsobí oveľa istejším dojmom. Debut „Moan“ slúži viac ako plnohodnotná nahrávka skôr ako prostriedok zadefinovania sa na scéne a určenie styčných bodov. Koža, ktorú kapela vynáša na trh, pozostáva z dramatického metalu, kombinujúceho tempá a nálady ako na bežiacom páse na ploche odvážne veľkých rozmerov (priemerná dĺžka skladieb vyše sedem minút). Prostriedky, ktorými popradská trojica (dnes už štvorica) na albume tento trúfalý priestor zapĺňa, sú možno trochu tradičné: pasáže o akustických gitarách na prekvapivo schopnej úrovni, (príliš) časté sólovanie, epické lepenie zdanlivo nesúvislých pasáži a temp a občasné hriechy omieľania nápadu, ktorý si priam pýta rozviť nejakým nápaditejším spôsobom... Výsledok však nie je vôbec zlý.
NYMPHA na niekoľkých frontoch naráža na mladícke chyby, spojené s nedostatkom skúseností. V prvom rade ide o príliš plochý zvuk, ktorému najviac ubližujú gitary nazvučené podľa mylnej predstavy, že čo najviac skreslenia ich urobí tvrdšími – práve naopak, takto sú len zbytočne pieskové a ploché. V druhom rade nahrávka „Moan“ vykazuje prílišný kvalitatívny nepomer medzi vystavaním skladieb z pasáži a vystavaním pasáží z melódii a motívov. Kým v prvom prípade sa snaží pôsobiť čo najdramatickejšie, čo jej na občasné zakopnutia skutočne aj vychádza, jednotlivým pasážam už škodí prílišná repetívnosť, opakovanie identického riffu, melódie, či motívu. Chalani sa našli v (mierne zjednodušenom) štýle švédskych majstrov OPETH, inštrumentálne a aranžérske kudrlinky však devalvuje príliš vysoko položená latka. Namiesto toho, aby sa jednotlivé nástroje a vokál stretli na spoločnej vysokej úrovni, máme tu mierne rozháranú „štvoricu“, kde technicky najviac vyniká basa (aj za cenu občasného predvádzania sa), bicie vedia vymyslieť zaujímavý nápad, no dve tretiny času tvoria „iba“ doprovod a s basgitarou majú miestami problém porozumieť si a gitary sa za oboma rytmickými nástrojmi iba vezú, občas sa až príliš nechajú ťahať. Ponad to lieta spev mnohých polôh, ktorý si občas na plecia zoberie až príliš veľa ťarchy. Growling je ok, škrek vcelku tiež, s melodickým vokálom je to však už horšie (o vysokých polohách nehovoriac). Do kvalít OPETH teda zostáva veľa tvrdej práce, na toto štádium existencie a pre tieto geografické končiny však NYMPHA prináša vcelku príjemné prekvapenie. Ak na balík vedomostí a talentu, ktorým premenili svoju snahu na debutový album, nabalia podobne veľký objem skúseností a sebareflexie, majú šancu zanechať na slovenskej scéne hlbokú brázdu.
Môže to vyzerať tvrdo a zaujato, no NYMPHA si ambicióznym materiálom sama vypýtala náročné hodnotenie. Debutový album a ešte k tomu self-release „Moan“ je odvážny počin. Ak sa prenesiete ponad vizuál (skutočne som si myslel, že držím v ruke heavymetalové CD, ešte teplé od jarného slnka), kapela vás dokáže nadchnúť. NYMPHA má pred sebou ešte veľa tvrdej roboty. Verím tomu, že sa od nej dočkáme aj žánrového „usadenia sa“ (a to nielen preto, že by som im to sám želal) a nájdenia vlastného ksichtu. Čo do debutu však jednoznačný palec hore. Teším sa, že na Slovensku je konečne kapela, ktorú sa oplatí sledovať.